Zemplínska župa

Poloha

Oblasť Východoslovenskej nížiny a Vihorlatu tvorí najvýchodnejšiu časť Slovenskej republiky. Zaberá okresy Humenné, Vranov, Michalovce a Trebišov. Označuje sa ako Zemplín vzhľadom na rovnaký historický vývoj. Na východe ho ohraničujú štátne hranice s Ukrajinou,

na severe s Poľskom. Západné ohraničenie tejto oblasti prebieha po hranici okresov Trebišov a Vranov a tvoria ho hrebene Prešovských hôr. Južná hranica prechádza Potiskou nížinou po štátnej hranici s Maďarskom. Územie Zemplína môžeme rozdeliť zhruba na dve časti – na južnú časť, ktorá je pokračovaním Potiskej nížiny a kopcovitú severozápadnú časť, kde dominuje pohorie Vihorlatu.

Prírodovedný exkurz

Na Zemplíne sa nachádzajú veľmi dôležité zdroje nerastných surovín ako napríklad hnedý a sivý íl, ktoré sa v minulosti využívali na výrobu keramiky či iné dôležité suroviny pre naše národné hospodárstvo. Ide hlavne o soľnosné vrstvy, horizonty nafty a zemného plynu.

Botanické oblasti sa rozdeľujú na panónsku, vychodokarpatskú a západokarpatskú. Panónska oblasť sa vyznačuje najmä lužnými lesmi a drevinami. V ostatných oblastiach sa vyskytujú taktiež byliny a vzácne rastliny.

V severovýchodnej oblasti Zemplína žijú takmer všetky druhy našich lesných cicavcov.

Zo šeliem je to predovšetkým vlk, v neprístupných lesných tíšinách sa vyskytuje naša najväčšia mačkovitá šelma rys-ostrovid. Ďalej poskytujú tieto lesy obydlie pre menej zriedkavé líšky, divé mačky a diviaky a ostatnú divú zver. Vydry a ondatry sa zdržujú

v povodiach riek a potokov. Pýchou vihorlatských lesov je vysoká zver.

Pred vybudovaním Zemplínkej Šíravy a uprevením vodných tokov na Zemplínskej nížine to bola oblasť z veľkým rizokom povodní.

Z poľnohospodárskych produktov sa tu pestujú v prvom rade obylniny a kukurica, no taktiež tabak, na juhu melóny a v tokajskej oblasti hrozno.

Stručná história

Pri archeologických výskucmoch archeológovia objavili veľký počet paleolitických lokalít či pamiatky najstaršieho umeleckého prejavu na Slovensku. Pri veľkých zemných prácach bol zachránený materiál dokumentujúci život na území Zemplína v mladej dobe železnej-laténskej. Archeologické nálezy nás informujú o rímskych vplyvoch a objavy sídlisk z obdobia sťahovania národov o intenzívnom osídľovaní ešte pred príchodom slovanských kmeňov. Najvýznamnejším slovanským strediskom bol Zemplín.

Koncom 12. storočia sa na území usadzovali uhorskí feudáli. Hospodárskym a kultúrnym centrom bol hrad Zemplín. Od 14. storočia prebiehali vzbury a povstania poddaných proti vrchnosti. Tie boli potlačené. Nepokoje vyústili v 17. storočí do vojen medzi cisárskym vojskom a povstalcami. Začiatkom 19. storočia bola neúroda, vzťahy sa vyostrili a počas cholerovej epidémie vyústili do cholerového povstania. Bilancia cholery i povstania bola otrasná. Zomrelo vyše dvadsať tisíc obyvateľov.

Nástup kapitalizmu „naštartoval“ rozvoj remesiel, obchodu a priemyslu, no nezmenilo to postavenie drobných roľníkov. Zo Zemplínskej župy sa vysťahovalo viac ako páťdesiat tisíc obyvateľov. Roky prvej svetovej vojny priniesli ďalšie utrpenie.

Po vzniku československej republiky sa dostala na čelo štátu buržoázia. Nasledovala tažká hospodárska kríza, nezamestnanosť rapídne rástla. Začali vznikať prvé stranícke organizácie, ktoré organizovali boj proti nezamestnanosti, boj za sociálne požiadavky pracujúcich a vytvárali plány ako pomôcť roľníkom na juhu Zemplína. Vznikali ilegálne komunistické strany, ktoré bojovali proti fašizmu a poukazovali na zlú politiku buržoázie. Tvorili sa partizánske skupiny pod vedením Sovietskej armády. V roku 1944 sa ľud Zemplína dočkal slobody vďaka Sovietskej armáde.

Pamiatky ľudovej slovesnosti

Medzi tradičné druhy remesiel tejto oblasti patria ešte aj dnes korytárstvo, košíkárstvo, výroba prúteních metiel, výroba textilu z ľanu, konopí a vlny.

Zemplínsky kroj mal iný charakter v severnejších oblastiach a iný na juhu, no zmeny reprezentovali len detaily. Druh oblečenia závisel aj od toho, či bol pracovný deň, alebo sviatok.

Ľudová architektúra bola veľmi rozmanitá. Túto rozmanitosť zdôraznovali rozličné typy stavieb a použitých materiálov. V minulosti dominoval valašsko-lemkovský typ, na juhu zmiešaný typ priestorový, tzv. slovanský typ. Technika stavania bola v severnejších oblastiach zrubová,

v južnejších sa používal najmä kameň a nepálené tehly. Tieto staby sa dnes vyskytujú len ojedinele.

K najzaujímavejším stavbám patria sakrálne stavby. V Humenskom a Michalovskom okrese sa ich niekoľko zachovalo. Drevené kostolíky vznikli prevažne v 18. storočí a z toho obdobia je aj ich interiér, pozostávajúci z dekoratívnych nástenných a nástropných malieb,oltára, lavíc, obrazov, drevených liturgických načiní a kníh. Najzaujímavejšie z nich sa nachádzajú v Inovciach, Ruskom Potoku, Uličškom Krivom, Ruskej Bystrej a Topoli. Väčšina je vyhlásená za národné pamiatky.