Vianočné sviatky
Pomenovania
Štedrý deň má u nás viacero pomenovaní a používal sa často termín Kračún (kračún na zemplíne aj týpický chlieb, koláč). Označenie pravdepodobne vzniklo z latinského slova creatio, narodenie. Ďalší často používaný názov bol vilija, z latinského slova vigília, ktorým sa označoval predvečer sviatku všeobecne.
Pred Vianocami
Tradície v predvianočnom období boli kedysi naozaj veľmi bohaté. Tradičné rituály predvianočného obdobia sa začínali praktizovať na Ondreja. Gazdom na dedine premiestňovali pracovné náradie a bráničky (kapury) na druhý koniec dediny. Rôzne vilomeniny či prieky pokračovali aj počas obdobia priadok, kde sa stretávala dedinská mládež. Veľké množstvo tradícií je spojených s magickým sviatkom svätej Lucie. Gazdovia primiešavali dobytku k potrave cesnak, aby od nich odháňali bosorky, z cesnakovej vňate sa narobili vence, ktoré sa následne rozvešali
po maštali. V tento deň sa mladí ľudia zahaľovali do bielych plachiet, tváre si posypávali múkou a spoločne chodili vyháňať bosorky a zlých duchov z jednotlivých domácností. Na sviatok Lucie slobodné dievčatá zároveň spoločne varili pirohy. Do každého z nich vložili lístoček s menom muža. Dievča, ktoré vložilo lístoček do piroha, ktorý prvý počas varenia vyplával na povrch, sa malo v blízkej budúcnosti vydať.
Štedrý deň
Ľudová slovesnosť obyvateľov Zemplína, zemplínčanov, má svoje bohaté tradície. Počas takzvaného „viliového“ dňa pripravovali gazdiné štedrú večeru, deti zdobili stromček. Štedrý deň sa stále niesol v znamení veľkého pôstu, ktorý sa končí východom prvej hviezdy. Deťom sa vravelo, že ak vydržia do večere nič nejesť, uvidia zlatú hviezdu alebo zlaté prasiatko.
Ráno
Ráno na Štedrý deň gazdiná položila na dvor starú železnú obruč zo suda a nasypala do nej kukuricu a pšenicu, pričom ani raz nezavolala na sliepky, z dôvodu aby ju nepočula vyšná ani dolná suseda. Tá by odvábila sliepky k svojim a mala by viac vajíčok. Do obruče dávala kukuricu preto, aby sa sliepky držali pokope a nechodili znášať do cudzieho dvora.
Pred večerou
Pred večerou gazdiná zobrala nádobu na dojenie (šechtár) a išla k potoku (jarku), ktorý tiekol cez dedinu (valal). Dvakrát nim zakývala nad vodou a tretíkrát ho ponorila do vody so slovami : Ňeberu vodu, ale šmetanku! To preto, aby v dome bolo dosť masla a mlieka po celý rok. Šechtár s vodou postavila k stolu a vhadzovala do neho z každého jedla jednu lyžičku. Pred večerou gazda s gazdinou so sviečkou v ruke išli do chlieva, aby sa z vianočných dobrôt ušlo niečo i dobytku. Na najkrajšej poduške niesli upečený jablkový koláč (poplanok), vo vnútri ktorého bol cesnak a med. Cesnak a med preto, aby bol statok zdravý po celý rok a tučný ako tá poduška. Z chlieva sa vracali s veľkým stohom slamy. Tesne pred večerou priniesol gazda do kuchyne slamu na znak narodenia Ježiša Krista.
Niektorí doniesli aj plachtu, ktorá sa nechala na podlahe až do Prvého sviatku vianočného, Božieho narodenia. Hlinené dlážky sa takto premenili
na zlatý slamený koberec. Pri vstupe do izby gazda pozdravil a zavinšoval : Vinčuju vam ščešľivi svijatki na to Boži narodzeňe, aby sce mali veľo radosci, malo banosci, u poľa hojnu urodu, u doma prichodu, u sušedov prijazeň a abi sce še po šmerci s tim Ježiškom, ktori še o pounoci narodzi, muhľi v slave nebeskej še radovac. To vam vinčuju.
Večera
Pred večerou si každý člen rodiny umyl ruky v nádobe, v ktorej boli mince, aby každému nikdy nechýbali a boli bohatí. Po umytí si poutierali ruky do červeného uteráka, aby boli pekní, červení a zdraví. Skôr než sa začalo jesť, hlava rodiny, gazda, porozhadzoval hrach a orechy do kútov izby – vraj pre anjelikov. Večera začala zapálením sviece (hromničky) a bozkávaním chleba – kračúna. Štedrovečerný kračúnik schovávali až do Nového roka, aby ho potom rozkrojili zo všetkých štyroch svetových strán, ako symbol sviatkov hojnosti. Tento zvyk si na Zemplíne uchovávali už od 16. storočia. Uprostred neho bola malá fľaštička s medom, cesnak a posypaný mak. Kračún sa jedol až na Nový rok. Všetkých jedál bolo najmenej deväť, najviac dvanásť. Boli to med, cesnak, oblátky (oštije), kapustnica, hríbová (kozarová) polievka, fazuľa, hrach, bôb, omáčka zo sliviek, omáčka z tatarčenej múky, pirohy, opekance s makom (fučki). Kapor pribudol až neskôr. Pred jedením stará babka alebo mamka poznačila čielka detí prstom namáčaným v mede. Po večeri sa spievajú koledy, rozbaľujú vianočné darčeky, na ktoré sa nielen deti veľmi tešia. Mnoho ľudí sa zúčastňuje polnočnej omše, aby oslávili narodenie Ježiša Krista a spievala sa Tichá noc. 1. a 2. sviatok vianočný rodiny často zostávajú spolu, idú do kostola alebo navštevujú svojich príbuzných, priateľov a susedov.
Vianočný stôl
Vianočný stôl mal nezabudnuteľné čaro. V niektorých rodinách bol prikrytý senom, na každom rohu boli strukoviny a obilie, ako symboly dobrej úrody. V prostriedku bol kračún a vedľa neho hromnička. Pod senom vo vreckovke boli peniaze, aby bol ten budúci rok bohatý a bolo všetkého dostatok. Veľa toho bolo aj pod stolom. Gazda ako hlava rodiny pod neho dal voňavé seno, sekeru a hrubú reťaz, ktorou obtočil nohy stola. Seno znamenalo pašu, sekera mala zabrániť, aby sa pastierom nerobili na nohách pľuzgiere, keď pôjdu za dobytkom a na cudzích pasienkoch aby ich hájnici nechytili, ale znamenala aj silu a v neposlednom rade aby boli ľudia zdraví a tuhí ako železo. Reťaz symbolizovala jednotu rodiny. Pod stolom boli aj železá z pluhu, aby zem dobre rodila. Pod stôl kládli naši predkovia aj hus, ktorú chlapci pomazali s medom. To preto, aby si ju viac všímali gunáre a chlapci boli dobrí husiari. Tekvica (dyňa) bola symbolom hojnej úrody, vreteno a priadza pripomínali, aby bolo po celý rok dosť kurčiat. Pri stole bola aj “bodnička”, maselnica, dbanka a každý sa jej musel dotknúť, aby bolo dostatok masla. Iný zvyk sa zachoval s miešaním obilia, ktoré bolo na stole. Na zmiešané obilie položili misu, a ktoré zo zŕn sa jej prilepilo na dno, toho sa malo v budúcom roku najviac urodiť.
Po Vianociach
Po Vianociach z izieb povynášali slamu, izby vyzametali a drobné smeti vynieslo najstaršie dievča na cestu. Koľko ľudí prešlo cez vyhodené smeti, toľko pytačov dievča bude mať. Na Zemplíne bol však Prvý sviatok vianočný predovšetkým rodinným sviatkom. Ak niektorá gazdiná nešla v deň Božieho Narodenia na návštevu k susedom, znamenalo to, že sa vzájomné susedské vzťahy v budúcom roku naštrbia. Na Zemplíne jasličkári chodievali koledovať na 1. a 2. sviatok vianočný, pričom neobišli žiadny dom v dedine. Jasličkárov, čiže vianočných vinšovníkov podľa zápisov v kronikách zemplínskych obcí vždy radi privítali v každom dome. Obyčajne boli vždy traja jasličkári a tí so sebou nosili jasličky. Jeden z vinšovníkov nosieval palicu, ktorou búchal na dvere domu, kde prišli vinšovať. Nosili tiež tašku, do ktorej dávali výslužky. Tie tvorila najmä domáca pálenka, orechy, jablká, slanina alebo kto čo mal. Vinše a spevy boli náboženské. Najznámejšie z nich prikladám v prílohe.