Dialekt

Zaradenie

Zemplínske nárečie spadá pod východný región východoslovenských nárečí, ktorého hranica tvorí v severnej časti pahorkatina medzi horným tokom Torysy a Ondavy, v južnej časti chrbát Slanských vrchov. Na severe východný región ohraničujú južné svahy východnej časti Nízkych Beskýd a na juhu rovina na oboch brehoch Latorice.

Ďalej sa tento región delí na východnú a západnú časť východoslovenského makroareálu. Izoglosnú hranicu tvoria izofóny, najmä však izomorfy. Z izofón je to napríklad neutralizované -f proti -u (hneu / šar. hnif), ri, li proti er, ol (sliza, chribet / šar. solza, cherbet), prípona -oj proti -ovi (sinoj / šar. sinovi), prípona -ou proti -och (sinou, ženou / šar. synoch, ženoch v gen., ak., a lok. pl.), adj. prípony -oho, -omu proti -eho, -emu (dobroho, dobromu / šar. dobreho, dobremu), tvarmi mi (šar. som v 1. os. sg.).

Východný región východoslovenských nárečí sa člení na tri základné areály. Najväčším areálom je už spomínané zemplínske nárečie. Z východu sa k nemu pripája areál užského a sotáckeho nárečia.

Areál zemplínskeho nárerčia

Areál zemplínskeho nárečia sa rozprestiera na oboch stranách rieky Ondavy, na severe zhruba od Stropkova, Vranova, Trebišova a Michaloviec. Na severe susedí s pásmom ukrajinských nárečí a na juhu s pásmom pohraničných maďarských nárečí.

Izoglosná hranica na pomedzí šarišského a abovského areálu je totožná s hranicou

medzi západným a východným regiónom východoslovenského makroareálu.

Dôležité sú hlavne izomorfy: sinoj / šar. sinovi v dat. a lok. sg. sinou, ženou / šar. sinoch, ženoch v gen. a ak. pl., tvary dobroho, dobromu, toho, joho a ďalšie.

Pre určenie hraníc s areálom užského a sotáckeho nárečia sú dôležité izofóny. Hraničnú funkciu majú napríklad izofóny u proti o (kuň / sot. koň), i proti e (bili / sot. bely), e proti ä (peta / sot. päta), d proti dd (odich / sot. oddych). Izoglosná hranica s areálom užského nárečia je menej výrazná.

Rezíduá vývinu psl. základu slovenčiny v zemplínskom nárečí

Areál nárečia charakterizujú hlavne psl. rezíduá západoslovenského pôvodu, až na pár rozdielov. Vyskytujú sa prípady rot-, lot-, (rožeň, lokec) a reziduálne skupiny dl, tl (šidlo, pľetla).

Za pôvodné š z psl. ch dnes je analogické ch (nom. pl. Čechi, spis. Česi). V nárečí nie je epentetické ľ. Ustálené sú tvary inštr. sg. typu zo ženou, adj. tvar dobre v nom. a ak. sg. str. rodu, je tu znenie kreu.

Vokalizmus zemlpínskeho nárečia

Inventár vokálov je taký ako v nárečiach susedného západného regiónu. Tvoria ho len krátke vokály a, o, e, u, i. Za spis. ä je e (peta, meso) za spis. ia sa použva ja alebo a (pjatok, noša, spis. piatok, nosia), za ie je i (bili, dziuka, ale aj obid, dzvir, spis. biely, dievka, obed, zver) a za spis. uo-ô je u (kuň, stul, ale aj muh, rub, spis. kôň, stôl, mohol, rob). Vokalizmus zemplínskeho nárečia je podobný šarišskému, líši sa vyššou frekvenciou vokálu o (pjatok, parobok , zobrac, šar. pjatek, parobek, zebrac). V zemplínskom nárečí nie je slabičné r, l. Osobitosťou je, že za ne okrem er, ar, el, ol, lu v niektorých prípadoch je ri, li (šmerc, tvardi, dluh ale chribet, sliza, blicha). Prízvuk je ustálený na penultime.

Konsonantizmuz zemplínskeho nárečia

Je podobný ostatným východoslovenským nárečiam okrem sotáckeho nárečia. Charakterizujú ho štyri mäkkostné páry, n-ň, l-ľ, s-š, z-ž. Za spis. ď, ť, sa používa dz, c (dzeci, cicho, robic, idzece, cma). Dôležitým rozdielnym javom je obmedzená neutralizácia v-f (fčera, ale hňeu, dziuče, pre porovnanie šar. hnif, dzifče). Zdvojené konsonanty v nárečí nie sú (meki, oca, odich).

V nárečí sú skupiny šč, ždž (išče, hviždžic). Za sľ, zľ, a šľ, žľ sú skupiny śl, źl (śľiuka, źle, iśli, źľeb). Často sa používa zoskupenie jsc a jc (pejc, kojsc, jejsc). Za spisovné zv- je tu dzv- (dzvon, dzvir).

Menná flexia zemplínskeho nárečia

Najviac rozdielov v zemplínskom náreči so susednými nárečiami, šarišským a abovským je v mennej flexii, pričom ale základné znaky mennej flexie východoslovenských nárečí zostávajú (tvary vokatívu, rodová unifikácia v pluráli). Vo flexii mužských podst. m. v gen. sg. je tvar gazdi,

v lok. sg. sa často vyskytuje prípona -u (koňu, kraju). Charakteristické sú tvary vokatívu (kovaľu, ženo). Zvláštnosťou je prípona -oj v dat. a lok. sg. životných mužských podst. m. (chlapcoj, sinoj), ale aj v podst. m. žen. rodu (dat. a lok. sg. rukoj, nohoj, muchoj). V pl. podst. m. mužského rodu sú prípony -i, -e, -ove (chlopi, rodziče, sinove aj hadi, medvedze, na juhu medvedzi). V pl. ostatných tvarov je rodová jednotnosť (unifikácia).

Do západnej časti zo západného regiónu presahuje zóna prípony -och v gen., ak. a lok. pl. pre všetky rody (chlapoch, ženoch, dzecoch). Vo východnej časti je prípona -ou (sionu, ženou, mestou). V dat. pl. je spoločná prípona -om (sinom, ženom, mestom), v inštr. prípona -ami (sinami, ženami, mastami).

Vzorová jednotnosť (madziparagmatická unifikácia) sa uplatňuje aj vo flexii príd. m. a zámen. Vo vzoroch (paradigmách) singuláru sú charakteristické tvary dobri, dobre, dobroho, dobromu, o dobrim, z dobrim, dobra, dobrej z dobru, podobne cudzi, cudze, cudzoho, cudzomu a aj bratovho, bratovmu. V nom. pl. je tvar dobre pre všetky rody (dobre sinove, ženy dzeci), ale aj bratovmu (bratovo sinove).

Adjektívnym tvarom zodpovedajú aj tvary niektorých zámen, napríklad tot, toho, tomu,

o tim, s tim, pl. ti, toti, muj, mojo, mojoho, mojomu, o mojim, z mojim (pl. moji). Z východu sú to tvary von, vun, joho, jomu, o ňim, s ňim (pl. voni, jich). Osobné zámená majú tvary ja, mne, me,

zo mnu, tebe, s tobu, sobu. Zámená kto, ktorý, všetci majú tvaj chto, chtori, šicke. Flexia čísloviek je zhodná so šariškým nárečím. Číslovkám dvaja, traja, štyria, piati zodpovedajú dvomi, tromi, štirmi, pejcmi. Ďalšie tvary sú dvoch, dvom, dvoma.

Slovesná flexia zemplínskeho nárečia

Slovesná flexia tohto nárečia je v zásade východoslovenská, no má aj niektoré osobitosti.

V prítomnom čase od slovesa byť je v 1. os. sg. tvar mi, (zápor ňit mi), v 1. os. pl. tvar me, źme. V 1. os. sg. ostatných slovies v západnej časti je prípona -m (budzem, večerjam), vo východnej časti aj prípona -u (ňesu). V 3. os. pl. sú prípony -ja, -a, -u (robja, kośa, ňesu). Slovesá niesť a umrieť majú spoločný vzor (ňeśem, ňeśeš, umrem, umreš). Spoločný vzor (paradigmu) v prítomnom čase majú aj slovesá robiť, rozumieť a kričať (robim, robiš, robja, rozumim, rozumiš, rozumja, kričim, kričič, kriča). Zváštnosťou sú tvary podmieňovacieho spôsobu. Používajú sa tvary typu volal bi mi aj volal bim, volal by si aj volal bis, ale aj ja bi volal. Podobne aj v minulom čase bul bi mi volal, bul bim volal. Viac možností má aj vyjadrovanie minulého času (popri ja volal býva aj volal mi, pl. mi volaľi, volaľi me). L-ové príčastie má prípony -l, -la, -li alebo v mužskom rode bez -l (ňis, nešla, zamarz, zamarzla). Sloveso byť má podobu bul, bula, buľi. Neurčitok má príponu -c (robic, rozumic, kričec, klasc, najsc, vľic). Sloveso byť má neurčitok buc.

 Ďalšie pravidlá

„V zdrobnených podstatných menách je koncovka -ok: domok, stolok, chlapčok, nožičok.

Obojperné u sa vyslovuje za v na konci slova a vnútri slova pred spoluhláskou: brau, ocou, chľiu, nohauki.

Skupina str má na začiatku slova podobu štr: štreda, štrikac, štriľac, štretnuc, štrecha. Predložka ku sa vyslovuje ako gu: gu mňe, gu staromu, gu nam, gu ocoj.“